Niekedy, výlučne však iba cestou do školy, lebo keď idem zo školy, tak nemám čas na voloviny, sa hrávam takú hru. Akože idem po chodníku a nesmiem stúpiť na žiadnu čiaru, lebo inak by bolo zle. Občas je to poriadne krkolomné, lebo naši cestári, vlastne chodnikári, majú mimoriadne vyvinutý cit pre hru.
Ozik, toto som Vám ešte nehovoril. Mali sme návštevu. Prišiel nejaký mamin strýko z NSR. To sa číta eneser a majú tam vykorisťovanie človeka človekom. To ja viem, lebo už sme ich preberali na občianskej výchove. Nám sa to našťastie nikdy nemôže stať, lebo na našej škole máme transparent, že: „So Sovietskym zväzom na večné časy!"
Strýko, čo ho mama volá Onkel, prišiel na mercedesáku a doniesol mi tričko. Boli na ňom tí černochovia, čo vystupovali v einkeselbuntesi. Skupina Boney M. Hneď za horúca som musel prisahať, že to tričko si do školy neoblečiem, ani za žiadnych okolností. Ja? Nikdy! Čo som pipi? Ja veľmi dobre viem, čo súdružke učiteľke triednej vadilo. My sa totiž delíme na abbákov a bonyemákov. Ona je asi abbáčka. Absolútne nezabrali ani moje inak neotrasiteľné argumenty, že veď to bolo aj v telke, ako aj nadobudnuté školské vedomosti, že černoškovia sú naši bratia. Alebo ju štvalo, že spievajú o prázdninách.
((Boneym))
Celé toto extempore skončilo podlým udaním v mojej žiackej knižke: „Váš syn sa oblieka nevhodne do školy, čo je v rozpore so socialistickou morálkou! Žiadam Vašu návštevu v škole. Práci česť!" Zníženú známku z chovania (alebo to malo byť riaditeľské pokarhanie, neviem, už si nepamätám) vyžehlila mamima. Za odmenu som vyfasoval. Doma po zadku a v škole snáď doživotnú funkciu týždenníka kombinovanú s výkonom nástenkára. A že u nás sa nevykorisťuje.